Vznik a vývoj rakiet.

Vedenie bojovej činnosti bez použitia rakiet si v 21. storočí nevieme ani predstaviť. Sú podstatnou súčasťou výzbroje všetkých druhov vojsk. V ľuďoch je zafixované, že s raketami sa začalo experimentovať až na začiatku 20 storočia. Prvé rakety mali Nemci vo verziách V1 a V2. Prvé raketomety boli ruské: BM-13-12 nazývaný vojakmi „Katuša“, BM-8-48 „Andrjuša“ a BM-31-12 „Vánuša“ a nemecký „Esel“ . Hlavné postavy mali byť Rusi Ciolkovskij a Koroľov, Američan Goddard, Francúz Pelterie a Nemci Oberth a von Braun. Táto predstava je omyl, veľký omyl!

Princíp raketového pohonu a rakety

Kto konkrétne a kedy prišiel na princíp raketového pohonu je otázka, na ktorú asi nikdy nedostaneme presnú odpoveď. Ako o prvom zariadení na reaktívny pohon sa hovorí o plynovej reakčnej guli Herona Alexandrijského z roku 120 pred naším letopočtom. Zdrojom energie bola zohriata vodná para, ktorá dvomi tangenciálne smerovanými tryskami unikala z gule a spôsobila jej roztočenie.

Začiatky  rakiet siahajú do Číny. V ilustrovanej časti čínskeho rukopisu „Úplný výťah vojenských klasikov (Wu-ching Thung- yao)“ od Tseng Kung- Lianga z roku 1045 je znázornený ohnivý šíp (fei-huo). Je to šíp, kde v blízkosti hrotu je pripevnená trubka (bambusová alebo papierová) naplnená horľavou zmesou. Šíp sa vystreľoval z luku a trubka s horľavinou pôsobila iba ako „prídavný raketový motor“. Zväčšoval sa dolet šípu, udeľovala sa mu väčšia rýchlosť, čo nielen predĺžilo dolet, ale mohlo aj zväčšiť priebojnosť šípu. Neskôr sa uvedený systém „prídavného raketového motora“ začal používať aj na kópiách. Tento spôsob je opísaný vo viacerých ďalších čínskych rukopisoch, nikde však nie je presne definované, či sa jedná o prvé rakety. S veľkou pravdepodobnosťou sú to skôr zápalné šípy a kopije.

Na raketový pohon potrebujeme nájsť vhodnú látku, ktorá by horela dostatočne rýchlo, mala pri horení veľa plynov a jej horenie bolo relatívne konštantné. Aj keď  čínsky alchymisti pripravovali rôzne zmesi už okolo roku 960, tou naozaj vhodnou zmesou sa stal až čierny (strelný) prach. Takže čas, kedy mohli vzniknúť prvé účinné rakety je pravdepodobne totožný s časom, kedy bol objavený čierny prach. A to je niekedy v prvej polovici 13. storočia.

Rakety ako bojový prostriedok

Zaznamenané prvenstvo pri použití rakiet patrí Čínanom, konkrétne dynastii Sung. V roku 1232 obrancovia mesta K´ai-fung-fu (dnešný Peking) využili rakety pri obrane pred nájazdom mongolského vojska. Doboví zapisovatelia tejto udalosti uvádzajú, že „zbran robila hluk podobný hromu a letela až do vzdialenosti 100 li a pri dopade vypálila kruh asi 200 stôp veľký“. Pri prepočte vzdialeností by znamenalo, že primitívne rakety lietali do vzdialenosti 9 km!!!! Pri všetkej úcte k čínskym vojenským aj technologickým schopnostiam, ktoré boli v tom čase na vysokej úrovni, zdá sa táto vzdialenosť prehnaná. Väčšina vtedy zaznamenaných udalostí hovorila o čínskych raketách ako o malých, ľahkých a mobilných zariadeniach jednoduchej konštrukcie lietajúcich do vzdialenosti max. 400 krokov t.j. cca 300 m. S ohľadom na skutočnosť, že Čínania sa až do 18 storočia nesnažili veľmi zdokonaľovať rakety, skôr zdokonaľovali odpaľovacie zariadenia, sa vzdialenosť 300 m javí ako prijateľnejší údaj. Čínania sú aj konštruktérmi prvých raketometov. V spomínanom období mali vo výzbroji štyri ručné, dva pojazdné a jeden stacionárny typ raketometov. Najrozšírenejšími boli ručné raketové koše LEOPARD (40 ranový) a TIGER (100 ranový).

O rozmach rakiet sa postarali Mongoli, ako najčastejší protivník Čínanov, ktorí si rýchlo osvojili používanie rakiet a raketometov, hlavne ich ľahkých verzií. Tak, ako postupne „Mongoli kráčali Áziou“ informovali ostatné národy o existencií rakiet: Kórejcov, Indov, Arabov a v rokoch 1274 a 1281 aj Japoncov pri invázií na japonské ostrovy. Pri svojom „informovaní“ o raketách a zápalných strelách nevynechali ani Európu. V poľskej kronike Jana Dlugosza sa uvádza, že už v roku 1241 v bitke pri Lehnici v Sliezku použili vojská čingischánovho vnuka Bátu, pod velením Ordu-chána „dračie hlavy chrliace ohen, dym a smrad“. Zo strany Mongolov išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o kombináciu dymovej clony a raketového útoku, proti rytierom sliezskeho kniežaťa Henricha II. Pobožného.

Ďalší z Európanov, ktorí sa oboznámili s existenciou rakiet boli účastníci 7. križiackej výpravy (1248-1254) pod vedením francúzskeho kráľa Ludvíka IX. Pri pochode kresťanov po východnom brehu Nílu smerom k egyptskému mestu Dimjat, na nich neveriaci zaútočili „takým projektilom, čo sa odrazil od brehu rieky, preletel ponad rieku a dopadol silne horiaci rytierom a ich konom k nohám“. Popis rakety, ktorý o tejto udalosti uviedol francúzsky historik de Joinville, sa veľmi podobal na pozemné raketové torpédo. Také isté torpédo popísal sírský vojenský teoretik al-Hasan al-Rammáh Nejdm al-din al-Adhat vo svojich spisoch „Kniha o bojoch konmo a s vojnovými strojmi“. V tomto čase sa rakety volali „ignis volantis in aere“ (lietajúci ohen) alebo „tunica ad volandum“ (puzdro určené k lietaniu). Názov „raketa“ v talianskej podobe „rochetta“ použil prvýkrát taliansky historik Muratori až v roku 1373 pri popise bitky pri Chiozzy.

Súmrak nad raketami

Na prelome 14. a 15. storočia sa začalo nad použitím rakiet, ako bojového prostriedku zaťahovať mračno. V tomto období opisovali ešte niektorí autori isté vylepšenia raketovej techniky, ale väčšina týchto nápadov sa už nedostala do praxe. Rakety v porovnaní s delostrelectvom stratili taktickú výhodu. Nemali dostatočne účinné bojové hlavice, pôsobiť mohli iba ako signálne, zápalné a dymové strely, ich streľba bola značne nepresná a proti opevneným cieľom aj neúčinná. V roku 1429 v bitke pri Orleanse ešte pomohol prvý oficiálny raketový oddiel francúzskeho kráľa Karola VII Jane z Arku poraziť Angličanov, ale následne už boli rakety až do druhej polovice 18. storočia využívané hlavne na pompézne oslavy šľachty spojené s veľkolepými ohnostrojmi. V týchto rozmaroch vynikali hlavne francúzski a anglickí králi a ruskí cári.

Toto obdobie však prinieslo aj svoje pozitíva. O čo menej sa s raketami bojovalo, o to viac teoretických štúdií a technických vylepšení sa navrhlo. Priestor sa venoval hlavne vylepšeniu technologických nedostatkov vhodnosti paliva, vytvorenie raketových zväzkov s delovými stabilizátormi, vznikali nákresy viacstupnových rakiet. V roku 1529 navrhol Conrad Haas v rumunskom Sibiu dvojstupnovú raketu, v roku 1536 trojstupnovú a v roku 1555 dokonca štvorstupnovú raketu. V oblasti vylepšenia vnútornej balistiky popísal na začiatku 17. storočia ruský puškár Michajlov možnosť vytvorenia kanálika v prachu. Zmyslom tejto technickej vymoženosti bolo zvýšiť plochu horenia a zväčšiť tak množstvo plynov za jednotku horenia t.j. zrýchlil raketu. Navrhol tiež pridávať do raketovej zmesi piesok a ortuť, čím sa znížilo riziko explózie raketového motora. V  Európe sa postupne objavovali aj ďalšie teoretické návrhy na vylepšenie rakiet, ale tie sa stále vyrábali iba v domácich puškárskych dielnach.

Prelomom vo výrobe nastal v 17. storočí V roku 1650 vydáva poľský delostrelecký dôstojník podplukovník Kazimierz Siemienowicz knihu „Veľké umenie delostrelecké“. V III. časti tejto knihy zozbieral teoretické úvahy o raketách, ktoré publikoval na dovtedy nevídaných 25 stranách. Jeho kniha sa stala na 200 rokov základnou literatúrou v oblasti teórie rakiet. Druhou udalosťou, ktorá zmenila situáciu bolo vytvorenie špecializovaného Ústavu na výrobu rakiet v roku 1680 v Petrohrade, Rusko. Ústav dal vytvoriť sám ruský cár Peter I. a za jeho osobnej asistencie sa tu vyrábali ohnostrojové aj vojenské rakety. V pozostalosti samotného ruského cára sa dochovalo veľa odbornej literatúry dotýkajúcej sa rakiet a výbušnín, takže by sme mohli tvrdiť, že Peter I. bol „cár- pyrotechnik“.

Opäť v centre boja

Zatiaľ čo sa Európa oddávala  radovánkam pri sledovaní rakiet ako prostriedkov na ohnostroje, v Ázii si rakety naďalej udržiavali svoje postavenie vo vojenstve. Prvenstvo v technologickom vývoji rakiet v tomto období však nepatrilo Číne, ani Mongolsku, ale Indii. Maisúrsky rádžastan mal už v roku 1766 vytvorený raketový zbor o veľkosti 1200 mužov, ktorý neskôr radža Tippu Sahib rozšíril až na 5000 ľudí. Rakety mali už kovovú spaľovaciu komoru, na ktorú boli z boku alebo zozadu pripevnené stabilizačné bambusové tyče dlhé 4 až 10 m. Raketa mala oceľové kovové hroty. V roku 1792 sa o technologickom náskoku Indie dozvedeli Angličania. Pri bitke v dnešnom Singapure Indovia použili „251 vojakov dvoch výzvedných jednotiek“, ktoré pôsobili v tyle Angličanov na signalizáciu pomocou rakiet. Jednotky signalizovali rozmiestnenie anglických, francúzskych a domorodých jednotiek ako aj začiatok a smer ich útoku. Zo strany Indov nasledoval mohutný raketový útok, ktorého výsledok spôsobil prehru Angličanov.

Dva kusy rakiet kalibrov 38 mm a 58 mm použitých v tejto bitke sú dodnes uložené v múzeu kráľovského delostrelectva vo Woolwich blízko Londýna. Vo Woolwich sa s konštrukciou rakiet oboznámil aj William Congreve. Tento muž sa neskôr prehlásil za vynálezcu rakety, čo mohutne podporovala aj anglická tlač. Congreve využil pri konštrukcií technologický a technický náskok Anglicka, použil kvalitnejšie materiály na výrobu jednotlivých komponentov, zlepšil lisovanie prachovej náplne a hlavne nahradil železné ostrie rakety bojovou hlavicou. Najskôr použil zápalnú hlavicu, ktorú využívalo námorníctvo, následne bola pre potreby delostrelectva a pechoty skonštruovaná  trieštivá hlavica. Rakety tohto typu sa používali v kalibroch od 1,5 až do 135 kg, najrozšírenejšie boli 32-librové (14,4 kg) s dostrelom 2,7 km. V roku 1806 použili Briti 2500 ks rakiet typu Congreve pri útoku na Boulogne. O rok neskôr zničili takmer celú Kodan, na ktorú vystrelili okolo 25 000 rakiet. Bitky národov pri Lipsku v októbri 1813 sa zúčastnili dve britské raketové jednotky a bitky pri Waterloo v roku 1815 dokonca celá britská raketová brigáda.

Po týchto udalostiach sa rakety rozmohli po celej Európe. Už v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia mali samostatné raketové oddiely: Anglicko, Dánsko, Grécko, Francúzsko, Holandsko, Poľsko, Rakúsko, Rusko, Švédsko, Sicília, Sardínia a Taliansko. Vo vyspelých krajinách vznikli výskumné raketové strediská: Woolwich (Anglicko), petrohradský závod (Rusko), pyrotechnická škola v Métach (Francúzsko) a raketový závod vo Viedni (Rakúsko). Tento boom spôsobil ďalšie zdokonalenie rakiet. Rakúšan Vinzenz von Augustin prvý použil delostreleckú kartáčovú strelu ako hlavicu rakety. Francúzi umiestnovali trhavú nálož do stabilizačných tyčí a inžinier Montgéris navrhol raketu odpaľovanú z dela (Granátoraketa). Postupne sa zdokonalil aerodynamický tvar rakiet, odpaľovanie sa vyriešilo špeciálnym zariadením alebo elektricky, pribudla trhavá a osvetľovacia hlavica. V roku 1846 prišiel Angličan William Hall s nápadom zmeniť stabilizáciu na rotačnú. Ťažkopádnu stabilizačnú týč nahradil troma lopatkami, umiestnenými za tryskou, čím dosiahol skrátenie rakety o dĺžku stabilizačnej tyče, t.j. o niekoľko metrov, zníženie hmotnosti, väčšiu mobilitu rakiet a lepšiu manipuláciu. Napriek technickému a technologickému pokroku prišiel zase ústup rakiet zo svojich pozícií. Prišlo k vzostupu delostrelectva: skvalitnila sa výroba diel, vznikli drážkované hlavne, ktoré mali vplyv na lepšiu presnosť a väčší dostrel delostreleckých striel. Boli objavené nové druhy prachov, ako aj nové druhy delostreleckej munície. Takémuto progresu nemohli rakety konkurovať. A tak boli raketometné oddiely ako neperspektívne v jednotlivých armádach postupne rušené. Najskôr to urobilo Rakúsko v roku 1866 a ako posledné Rusko v roku 1890.

Toto obdobie však tento krát nemalo trvať dlho. O čo menší interes o rakety mali generáli, o to viac sa o ne zaujímali vynálezcovia. S rozvojom letectva a astronautiky ich zaujal hlavne raketový pohon a možnosť dosahovať vysokých výšok.  Na prelome 19. a 20. storočia Konstantij Ciolkovskij sformuloval princíp pohybu rakety do matematickej rovnice. Tá sa stala základnou poučkou modernej raketovej techniky a astronautiky. K  ďalším pokusom o oživenie raketovej techniky dochádza počas prvej svetovej vojny. Rakety s výnimkou využitia signálnej, zápalnej a osvetľovacej techniky však nemali významný podiel na bojovej technike. Predsa len došlo k jednej prevratnej novinke! Francúzi začali dávať rakety do výzbroje lietadiel. Zaslúžil sa o to Le Prieur a jeho koncepcia. Postupne sa rakety objavili na lietadlách typu: Nieuport 12 a 17, Sopwith pup a ďalších. Napríklad lietadlo Farman HF 40 malo na každom krídle po 5 rakiet typu Congreve. Tieto rakety boli určené hlavne na boj proti nemeckým balónom, ale 25. septembra 1916 zostrelil Angličan A. Walker týmto typom rakety nemecké lietadlo LVG. Tým sa preukázala opodstatnenosť rakiet a v 20. a 30. rokoch došlo k opätovnému rozmachu raketovej techniky. Rakety sa teda opäť dočkali svojho rozmachu. A keď sa svet začal pripravovať na II. svetovú vojnu, takmer všetky mocnosti mali už vo výzbroji rakety. Tam niekde bol počiatok slávnych rakiet V-2 a raketometov „Katuša“.

autor:  pplk. Ing. Vladimír Kavický
(Sekcia obranného plánovania a manažmentu zdrojov ministerstva obrany SR)
(Externý doktorand Žilinskej univerzity/ Fakulty špeciálneho inžinierstva)

Použitá literatúra: Jirí Kroutík, Bedrich Ružička- Vojenské rakety,1985