Anatómia snipera

Je 14. mája 1940 a Hitlerov obľúbenec generál Kurt Student je na improvizovanom veliteľskom stanovišti 22. pešej divízie v Rotterdame. Operácia, ktorej cieľom je dobytie pevnosti Eben Emael, niekoľkých mostov cez Másu a letiska Waalhaven v Holandsku, neprebieha tak hladko, ako sa očakávalo. Nepriateľ sa spamätal nečakane rýchlo a Studentovi výsadkári boli zatiahnutí do ťažkých bojov. Tento problematický priebeh operácie bol aj dôvodom Studentovej osobnej prítomnosti v Rotterdame.
Neďaleko veliteľského stanovišťa sa znenazdania ozve silná streľba z pušiek. Student v snahe zistiť príčinu streľby prichádza k oknu a díva sa von. Vzápätí je zasiahnutý strelou do hlavy a ťažko zranený padá na zem. Jeho zranenie ho vyradí na niekoľko mesiacov z aktívnej činnosti a tento vynikajúci taktik a stratég, zakladateľ nemeckého výsadkového vojska, je na radu mesiacov v kľúčových momentoch nemeckej ofenzívy mimo službu. Jediný výstrel významným spôsobom ovplyvnil ďalšie formovanie nemeckých parašutistických jednotiek a mal aj negatívny dopad na výsadkové operácie prebiehajúce v čase jeho neprítomnosti.
Pôvodcom výstrelu bol pravdepodobne osamotený holandský vojak s puškou 6,5mm Mannlicher, ale jedna z teórií hovorí o odstreľovačovi z jednotky SS. Bez ohľadu na to, kto bol autorom výstrelu, tento prípad dokumentuje strategický význam jediného, dobre miereného výstrelu. A ako dokazujú ďalšie prípady z minulosti, nebolo to prvýkrát, čo jediný výstrel rozhodujúcim spôsobom zmenil priebeh vojenských operácií.
7. októbra 1777 zasiahol strelec Tim Murphy v bitke o Saratogu so svojou puškou Kentucky Long Rifle .40 na vzdialenosť 350 metrov generála britskej armády Simona Frasera. To viedlo k zlyhaniu jeho prieskumnej operácie, v dôsledku čoho Briti nakoniec bitku o Saratogu prehrali.
Pomerne kuriózna udalosť sa udiala 9. mája 1864. Generál John Sedgwick v priebehu bitky pri Spotsylvanii sa nekryte postavil na bojisku a ironicky poznamenal: "Netrafia ani slona na túto vzdialenosť...". Jeho úvahu o streleckom umení nepriateľa prerušil seržant Grace so svojou puškou British Whitworth zo vzdialenosti 700 metrov. Sedgwick padol mŕtvy k zemi a jeho náhla smrť bola príčinou oneskorenia útoku Únie a výrazne prispela k víťazstvu generála Roberta E. Leeho.
Úplne opačný prípad sa udial v októbri 1777 v Pennsylvánii pri Germantowne. Major Patrick Ferguson dostal do mieridiel generála Georga Washingtona na vzdialenosť niečo cez 100 metrov, ale nedokázal ho rozpoznať a tak ani nevystrelil. Možné dôsledky prípadného úspešného výstrelu sú vecou fantázie čitateľa, v každom prípade zabitie G. Washingtona mohlo výrazným spôsobom ovplyvniť nielen americké dejiny. Patrick Ferguson bol v roku 1780 zastrelený iným odstreľovačom z jednotky Morganových ostrostrelcov.
Pravdepodobne najznámejším sniperským príbehom je legendárny duel medzi nemeckým plukovníkom SS Heinzom Torvaldom a sovietskym seržantom Zajcevom, ktorého finále sa uskutočnilo 9. januára 1942 v zrúcaninách južného konca Stalingradu (viac o tomto o pozadí tohoto príbehu bude v ďalšej časti) . Vojenské operácie v tom čase a v tejto oblasti prešli do fáze pozičnej vojny, čo spolu s prostredím tvoreným zrúcaninami mesta vytváralo optimálne podmienky pre pôsobenie sniperov.

Image
Zajatý nemecký odstreľovač v kamufláži a opancierované pozorovacie stanovište


Vysoká aktivita sovietskych sniperov pritiahla na toto bojisko aj odstreľovačské eso plukovníka SS Heinza Thorvalda, ktorého hlavnou úlohou bolo tlmiť činnosť svojich sovietskych proťajškov. Jeho prítomnosť sovieti veľmi rýchlo pocítili stali sa totiž jeho hlavnými terčami.
Ale tak ako začal Thorvald poľovať na nich, začali poľovať oni na neho. Thorvald bol ale veľmi zdatný súper a jeho pozícia ostávala dlho neznáma. Keď sniper bol Morozov zastrelený a jeho spolubojovník Šejkin zranený obaja veľmi skúsení vojaci - ich kolega Vasilij Zajcev sa presunul do oblasti, kde k týmto dvom prípadom došlo.
Sovietski sniperi ako prvý na svete pôsobili v dvojiciach strelec-pozorovateľ a Zajcevovým pozorovateľom bol v tom čase Nikolaj Kulikov. Presnú pozíciu Thorvalda nepoznali a tak sledovali zvolenú oblasť niekoľko dní. Ich činnosť z propagandistických dôvodov zaujala politické vedenie a jedného dňa ich prišiel navštíviť politický komisár. Jeho zvedavosť mu bola však osudná. Pár sekúnd sa pohyboval nekryte a to stačilo Thorvaldovi na presný výstrel. Zajcev si uvedomil, že sú na správnom mieste, tak dobrého výstrelu bol schopný iba špičkový odstreľovač.
Zajcev však potreboval poznať jeho pozíciu úplne presne. Na paličku nasunul rukavicu a pomaly ju dvíhal. Thorvald neodolal a zasiahol ju. Zajcev dal palicu s rukavicou opatrne dole a podľa vzájomnej pozície dier v prednej a zadnej časti rukavice zistil, odkiaľ výstrel prišiel. Thorvald musel byť rovno pred nimi. Tušil, že Thorvald svoju úspešnú pozíciu nebude mať záujem tak skoro zmeniť a preto sa presunul on.
V noci Zajcev zmenil pozíciu, ale Kulikov ostal v pôvodnej a čakali. Po východe slnka Kulikov vystrelil naslepo, aby vzbudil Thorvaldovu pozornosť. Potom už len čakali, kedy sa im slnko dostane za chrbát a bude priamo osvetľovať Thorvaldovu pozíciu.
Zajcev začal sledovať priestor medzi opusteným tankom a zničeným bunkrom, kde bola kopa tehál a vedľa nej kus poohýbaného plechu - ideálne miesto pre snipera. A práve spod tohoto plechu sa popoludní z času na čas niečo zalesklo. Zajcev sa domnieval, že by to mohol byť odraz puškohľadu a nemýlil sa.
Thorvald vďaka osamotenému Kulikovovmu výstrelu predpokladal, že jeho súper neopustil pozíciu a sústredil sa na miesto, kde ostal Kulikov. Ten v jednom momente začal pomaly dvíhať na palici svoju helmu. Thorvald neváhal a vystrelil. Kulikov vzápätí vykríkol ako smrteľne zranený. Nemecký sniper bol presvedčený, že práve dostal snipera, na ktorého už štvrtý deň poľoval. Začal pomaly dvíhať hlavu a vtedy sa dostala k slovu puška jeho súpera. Zajcev vystrelil zo svojho Mosin-Nagant kal. 7,62x54R a sovietska propaganda dostala ďalšie tučné sústo – Heinz Torvald, nemecké sniperské eso, bol zastrelený ruským odstreľovačom. (pozn. autora: Niektoré zdroje uvádzajú, že Zajcevov súper sa volal major Koning, resp. König.)

Image 
LCpl. Dalton B. Gunderson, K 3/7, pri kontrolnom výstrele (cieľom bol pes vzdialený cca 900m, strelec ho chybil). Vietnam 1965-66.


Ďaleko viac sa potrápil s jedným zo svojich cieľov seržant Carlos N. Hathcock počas vojny vo Vietname. Trvalo mu celé štyri dni, kým sa preplazil cez tisíc metrov otvoreného terénu a priblížil sa na 600 metrov k severovietnamskému generálovi. Po úspešnom výstrele, s úplne vyčerpanými zásobami vody a potravín, sa vrátil bezpečne k jednotke.
Carlos N. Hathcock, jeden z najrešpektovanejších sniperov vietnamskej vojny, je spoluautorom aj ďalšieho pozoruhodného výkonu. So svojím kolegom desiatnikom Johnom Burke v Údoli slonov držali v šachu päť dní severovietnamsky oddiel a pomaly ho decimovali likvidovaním jedného vojaka za druhým. Po piatich dſoch boli odvolaní a konečné zničenie oddielu malo ukončiť delostrelectvo. To však nezabilo ani jediného vietnamského vojaka.
Vojenskú hodnotu odstreľovačov si uvedomili ako prví Američania počas občianskej vojny, v ktorej tak Sever ako aj Juh mali zvláštne jednotky ostrostrelcov a sporadicky sa odstreľovači začali objavovať aj v ďalších neskorších konfliktoch. Avšak v podobe, akej poznáme vojenského snipera dnes, bola táto vojenská odbornosť prvýkrát použitá až v I. svetovej vojne nemeckou armádou. Nemeckí sniperi mali zvláštny výcvik a používali pušku G98 s optickým zameriavačom.
Keď Briti zajali nemeckého vojaka v kamufláži, s kapucſou a vybaveného puškou s optickým zameriavačom, pochopili, že Nemci prišli s niečím novým. Briti zareagovali vytvorením školy sniperov, ktorú založil Hisketh Pritchard vo Veľkej Británii pre britských a amerických sniperov. Týchto sniperov vyzbrojili puškou British Lee Enfield Bolt kalibru .303 British, ktorá v I. svetovej vojne mala svoju premiéru.

V II. svetovej vojne boli sniperi najviac vyťažení v Červenej armáde a Wehrmachte, avšak rekord v počte potvrdených zásahov dosiahol fín Simo Häyhä – 542. Toto číslo je súčasne absolútnym svetovým rekordom. Držiteľom ženského svetového rekordu, vytvoreného rovnako počas II. svetovej vojny, je Ľudmila Pavličenková - 309.
Vojna vo Vietname priniesla ďalšie nové prvky do praxe vojenských odstreľovačov. Štandardné vojenské pušky boli vymenené za nové zbrane, odvodené z osvedčených športových zbraní, začali sa používať výkonnejšie puškohľady s premenlivým zväčšením a vzdialenosť, na ktorú vojenský sniperi atakovali svojich súperov, sa presunula za hranicu 600 metrov.
Okrem Winchester model 70 (kal. 30-06 Sprg., neskôr 7,62x51NATO), XM21 odvodenej z M14 National Match rifle (kal. 7,62x51NATO) a Remington model 700 (kal. 7,62x51NATO) sa začal ojedinele používať aj kaliber 50BMG (12.7x99) v guľomete M-2 opatrenom puškohľadom a upravenom na jednotlivé výstrely. S takto upravenou zbraňou Carlos Hathcock dosiahol potvrdený zásah na 2300 metrov.
Vo Vietname bola prvýkrát kvantifikovaná efektívnosť vojenských sniperov - priemerná spotreba streliva na jedného zabitého nepriateľa bola 200 000 nábojov (všetkých druhov). Ak sa pri určovaní spotreby streliva potrebnej na zabitie jedného nepriateľa obmedzíme iba na strelivo pre útočné pušky M-16, dostaneme spotrebu 50 000 nábojov na jedného nepriateľa (niektoré zdroje uvádzajú trochu realistickejšiu spotrebu 2200 nábojov). Sniperi na zabitie jedného nepriateľa spotrebovali 1,3 náboja. Ak to vyjadríme finančne, je to 2 300 USD (cena za 50 000 nábojov) proti 27 centom.
Napriek tomu, že charakter operácií snipera je diametrálne odlišný od operácií vedených pechotou resp. inými druhmi vojska a preto ich efektívnosť sa dá len ťažko porovnávať počtom vystrelených nábojov na zabitie jedného nepriateľského vojaka, ich efektívnosť bola skutočne veľmi vysoká. V mesiaci apríli 1968 malo 72 sniperov 9. divízie potvrdených 346 zásahov a ich priemer v nasledovných mesiacoch sa pohyboval okolo čísla 200.
Ani tieto čísla však úplne presne nevypovedajú o ich taktickom ale aj strategickom význame. Ich primárnym cieľom boli obvykle vysokí dôstojníci a velitelia, ktorých likvidácia výrazným spôsobom ovplyvňovala bojaschopnosť nepriateľa. Nezanedbateľným efektom ich činnosti bola aj demoralizácia jednotiek v priestore, kde sniperi pôsobili. Sniperi obvykle pôsobili v hlboko predsunutých pozíciách a tak vedľajším efektom bolo získavanie informácie o nepriateľovi získané na výletoch medzi jeho línie.
Napriek ich vysokej vojenskej hodnote táto odbornosť vždy ostala iba na úrovni zvláštneho druhu vojska s malým počtom príslušníkov. Dôvodom boli vysoké nároky kladené na snipera. Okrem toho, že sniper musel byť výnimočne dobrý strelec, jeho zaradenie vyžadovalo množstvo ďalších nevyhnutných fyzických a psychických predpokladov a špeciálny, značne náročný výcvik.
LCpl. Dalton B. Gunderson, K 3/7, pri kontrolnom výstrele (cieľom bol pes vzdialený cca 900m, strelec ho chybil). Vietnam 1965-66.

Image
Ruský sniper s SVD – Čečensko.

Sniper sa musel nielen nepozorovane dostať na dostrel k zvolenému cieľu a vyradiť ho pokiaľ možno jediným výstrelom, ale súčasne musel dokázať prežiť aj niekoľko dní v prostredí, v ktorom ho obklopoval nepriateľ a kde sa mohol spoľahnúť iba sám na seba. Jedna vec je v takomto prostredí pár dní prežiť, druhá vec je okrem prežitia zlikvidovať niekoľko nepriateľov a bezpečne sa vrátiť späť. V súčasnosti sú americký sniperi pripravovaní v United States Army Sniper School (založená v roku 1987) vo Fort Benningu a používajú dva sniperské systémy: M-24 SWS (Sniper Weapon System) v kalibri 7,62x51NATO postavený na puške Remington model 700 a systém Barret M-82A1 v kalibri 50BMG. Okrem toho používajú, aj keď zriedkavejšie, viacero iných zbraní. V prípade námornej pechoty je to M40A a v prípade US Army Special Forces a US Navy SEALs je to osvedčená M-25. Sniperi z ostatných krajín používajú najčastejšie zbrane v kalibri 7,62x51NATO. V Rakúsku je to SSG-69, vo Francúzsku FR-F2, V Nemecku SP-66 Mauser, resp. PSG-1, v Izraeli Galil, vo Švajčiarsku SG 510-4, vo Veľkej Británii L42A1. Už zriedkavejšie sa používajú kalibre 300 WinMag, 338 Lapua Magnum alebo 50BMG. Orientácia na náboj 7,62x51NATO (civilné označenie 308 Winchester) je determinovaná predovšetkým skutočnosťou, že je to štandardný vojenský náboj krajín NATO. Okrem toho je to pomerne moderný náboj, navrhnutý v roku 1952 firmou Winchester na športové účely. Vďaka jeho presnosti a kompaktnosti bol neskôr zvolený za vojenský štandard. Rusko a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu ostali verné svojej SVD (Snajperskaja vintovka Dragunova) v kalibri 7,62x54R. Výrazne kratšiu históriu ako vojenskí sniperi majú sniperi v službách polície. Podnetom k vytvoreniu tejto špeciálnej zložky v rámci polície bola udalosť z augusta 1966, v ktorej hlavnú úlohu zahral 25-ročný študent Texaskej univerzity Charles Whitman. Vyzbrojený puškou Remington model 700 v kalibri 6mm Rem. vyšiel na vrchol jednej z najvyšších budov v Austine, kde sa zabarikádoval. V priebehu 90 minút zabil 13 a zranil 31 ľudí, niektorých až na vzdialenosť 1500 metrov.
Polícia bola prakticky bezmocná – nemala žiadne zbrane, ktorými by dokázala ohroziť Whitmana. Jediné zbrane v okolí, ktoré ho aspoň čiastočne dokázali ohroziť, boli lovecké pušky civilistov. Whitmana nakoniec zlikvidovali dvaja policajti a jeden civilista, ktorí sa vyšplhali na vežu ukončujúcu budovu, miesto, odkiaľ Whitman ostreľoval okolie. Tam zastihli nepripraveného Whitmana a jeden z policajtov ho zastrelil brokovnicou.
Táto udalosť, počas ktorej bola austinská polícia celých 90 minút úplne bezmocná voči jedinému mužovi s puškou a to len vďaka nedostatočnej výzbroji, vyvolala potrebu zaradiť do polície špeciálne trénovaných strelcov s výkonnými a presnými zbraſami (nebolo to však pre políciu asi poučenie dosť veľké, pretože tzv. debakel v Miami ako aj prípad, keď si polícia musela počas nedávnej prestrelky v Kalifornii odskočiť do obchodu so zbraňami pre účinnejšie zbrane dokazujú, že výzbroj polície stále zaostáva za výzbrojou zločincov).
Úlohou policajných sniperov však nebolo iba vytvoriť protiváhu šialencom s výkonnými zbraňami ohrozujúcimi svoje okolie. Čoraz častejšie zasahovali v prípadoch, keď bolo nutné zachrániť rukojemníkov a jediným spôsobom bola likvidácia páchateľa. Vzhľadom na to, že páchateľ obvykle neustále ohrozoval rukojemníka namierenou zbraňou, zásah musel byť vedený tak, aby okamžite páchateľa vyradil a neumožnil mu použiť zbraň voči rukojemníkovi.
Vojenský sniper strieľa obvykle na vzdialenosti cez 500 metrov a zásahovou zónou je najčastejšie trup, v ktorom strelné zranenie výkonnou zbraňou je zvyčajne smrteľné, aj keď nie okamžité. Policajný sniper je však v odlišnej situácii. Jeho cieľ býva vzdialený vo väčšine prípadov maximálne 300 metrov a zasiahnutá osoba musí byť okamžite vyradená z činnosti.
Dnes už ťažko zistiť, kto a prečo vytvoril mýtus (ďalej udržiavaný filmovými režisérmi) o tom, že najrýchlejšia inkapacitácia sa dosiahne zásahom medzi oči, na koreň nosa. V skutočnosti takýto zásah nemusí zasiahnutú osobu vyradiť tak rýchlo, ako je požadované. Takýto zásah zničí časť veľkého mozgu, ale nemusí zabrániť tomu, aby páchateľ reflexívne nestlačil spúšť.
Z tohto dôvodu je zásahová zóna pri požiadavke na okamžitú inkapacitáciu umiestnená tak, aby strela zničila tú časť nervovej sústavy, ktorá zabezpečuje komunikáciu medzi mozgom a miechou, t.j. mozgový kmeň (medulla oblongata). V prípade, že páchateľ stojí čelne, je teda zámerný bod umiestnený medzi hornou perou a špičkou nosa, ak je otočený bokom, na hornom okraji ušného laloku. Rozptylom sniperských zbraní (1,5 - 3cm na 100 metrov) je daná aj maximálna vzdialenosť 300 metrov, na ktorú je ešte možné spoľahlivo zasiahnuť uvedenú zásahovú zónu. Či už sa jedná o vojenských alebo policajných sniperov, základom ich úspechu je presná zbraň produkujúca rozptyl maximálne 1 MOA (MOA – Minute of Angle, uhlová minúta, 1MOA má na 100m hodnotu 2,9cm). Týmto nárokom na presnosť je podriadená aj konštrukcia zbrane. U vojenských resp. loveckých zbraní je záujem znížiť ich váhu z dôvodu nositeľnosti na minimum a preto hrúbka steny hlavne je často daná minimom jej konštrukčnej pevnosti (ohnutá hlaveň loveckej puške po páde z posedu nie je žiadnou zriedkavosťou). Takéto zbrane (až na výnimky) však nie sú schopné dosiahnuť rozptyl pod 1 MOA.
Zvýšením tuhosti hlavne a teda aj redukovaním kmitania hlavne počas výstrelu, ktoré sa najviac podieľa na nepresnosti zbrane, je možné presnosť zvýšiť. Najjednoduchší a najúčinnejší spôsob zvýšenia tuhosti hlavne je samozrejme zväčšenie hrúbky steny hlavne. Tým sa však nezvýši len tuhosť, ale vzrastie aj hmotnosť zbrane, čo okrem nepriaznivého vplyvu na celkovú hmotnosť zbrane prináša ďalšie dve výhody.
Prvou výhodou je zvýšenie tepelnej kapacity hlavne a súčasne zväčšenie povrchu hlavne zlepšujúce jej chladenie - hrubšia hlaveſ sa menej prehrieva a udržuje si presnosť aj po viacerých výstreloch. Druhou výhodou je zmenšenie spätného rázu, ktorý vzniká už počas pohybu strely v hlavni. Táto časť spätného rázu vznikajúca počas pohybu strely v hlavni je z pohľadu vplyvu na strelca zanedbateľná (u štandardnej pušky kalibru 7,62mm má hodnotu cca 3mm), ovplyvňuje však zásah v terči, pretože spôsobuje síce veľmi malý, ale predsa nezanedbateľný zdvih ústia hlavne.
Napriek tomu, že zbraň sa chová pri jednotlivých výstreloch veľmi podobne, je tento jav zdrojom ďalšej nepresnosti. Ťažká zbraň sa správa počas výstrelu pokojnejšie, zdvih hlavne je menší a zbraň je preto aj presnejšia. Vyššia váha lepšie kompenzuje aj spätný ráz vznikajúci potom, ako strela opustí hlaveň, to však už na presnosť vplyv nemá, avšak zvyšuje to pohodlie pri streľbe z výkonnejších zbraní. Tieto skutočnosti nie sú ničím novým a športoví strelci ich poznajú už dávno. Nakoniec, veľa sniperských pušiek má pôvod v športových zbraniach.
Rovnako ako sniperi používajú zbrane podobné športovým, používajú aj podobné, resp. rovnaké strelivo. V Spojených štátoch je to v prípade kalibru 7,62x51NATO náboj Federal Match 175gr alebo Federal Match 168gr, obidva so strelou Sierra HPBT (Hollow Point Boat Tail) Match King. Slovenskí policajní sniperi používajú strelivo Lapua, českí pre zmenu Norma, ale väčšina streliva používaná snipermi je v prípade kalibru 7,62x51NATO veľmi podobná - strela je typu HPBT, váha sa pohybuje od 168 do 180 grainov (10,9g – 11,7g) a úsťová rýchlosť je od 760 do 830 m/s.
Presnosť náboja ovplyvňujú predovšetkým tri faktory – vyváženosť strely (geometrický stred a ťažisko by mali byť v jednej osi) a dodržiavanie rovnakej hmotnosti tak prachovej náplne ako aj strely pri výrobe. Balistické vlastnosti projektilu typu HPBT zlepšuje aj jeho konštrukcia vo vyhotovení Hollow Point. V skutočnosti totiž nemá dutý hrot projektilu zvyšovať ranivosť (plášť strely je tak hrubý a otvor tak malý, že strela sa správa prakticky ako celoplášťová), ale posúva ťažisko strely dozadu, čím zvyšuje jej stabilitu a tým aj presnosť. Tretím komponentom, od ktorého závisí úspech snipera, je puškohľad. Okrem presného zamierenia umožňuje sniperovi lepšie identifikovanie cieľa a môže slúžiť na odhad vzdialenosti. Obvykle sa pre kaliber 7,62x51NATO používajú puškohľady so zväčšením 3-12 a svetelnosťou 42mm a viac. Na objektíve býva nasadený dlhý cylindrický kryt zabraňujúci odrazu objektívu a tým prezradeniu pozície snipera (keby ho používal aj Thorvald, mohol dopadnúť ináč). Zámerná osnova obsahuje zvyčajne prvky, ktoré sniperovi vďaka známej veľkosti cieľa umožňujú pomerne presne odhadnúť jeho vzdialenosť.
Kým policajný sniper môže bez problémov použiť laserový diaľkomer a s presnosťou na desatinu metra určiť vzdialenosť k terču, vojenský sniper sa často musí bez tejto pomôcky zaobísť vzhľadom na charakter svojej činnosti a prostredie, v ktorom operuje. V takom prípade sa z odhadu vzdialenosti stáva kľúčový faktor pre úspešný zásah.
Ak sa pri odhade cieľa vzdialeného 700 metrov pomýli len o 100 metrov, strela dopadne o 2 metre vyššie, resp. nižšie ako bol zámerný bod. A práve vzdialenosti nad 500 metrov sú pre vojenských sniperov typickou situáciou. Od charakteru úloh, ktoré sniper má plniť, závisí aj vzdialenosť, na akú má nastrelenú pušku. U policajného snipera je to zvyčajne 100m, sniperi patriaci pod US Army majú pušku nastrelenú na 300m a sniperi námornej pechoty na 600m (známe sniperské eso Carlos Hathcock mal svoju pušku nastrelenú na 700 metrov).
Ďalšou dôležitou schopnosťou snipera je správny odhad rýchlosti a smeru vetra. Vietor o rýchlosti 5m/s (18km/h) smerujúci kolmo na dráhu strely spôsobí vo vzdialenosti 700m odchýlenie strely od zámerného bodu o viac ako 1,5 metra (na 300m je to niečo pod 20cm).
To je však iba v prípade kolmého vetra na dráhu strely - ak sa jeho smer zmení, mení sa aj uvedená hodnota horizontálnej odchýlky. Smer vetra má však vplyv nielen na horizontálnu, ale aj vertikálnu odchýlku strely - vietor od chrbta tlačí strelu dole, čelný vietor ju zase dvíha (čo zase neplatí vždy).
Ak to zhrnieme, sniper schopný zasahovať ciele na vzdialenosť cez 600 metrov je vlastne chodiaci (najčastejšie však plaziaci sa) balistický počítač. A to sme nespomenuli ďalšie vplyvy na balistiku strely, akými je vertikálny uhol streľby, teplota, tlak a vlhkosť vzduchu, deviácia strely vplyvom jej rotácie ... V skutočnosti nosí sniper v hlave len základné balistické tabuľky a zvyšok je už skúsenosť a cit pre streľbu na dlhé vzdialenosti. A s najväčšou pravdepodobnosťou práve tento neobvyklý cit pre streľbu robí snipera sniperom a je súčasne dôvodom, prečo skutočne úspešných sniperov bolo tak málo.

Image
Švajčiarska SSG-3000 (kal. 7,62x51NATO) - zbraň (nielen) slovenských policajných sniperov.

(článok prešiel bežnou jazykovou úpravou)
Prevzaté zo stránky: www.sis.sk , autor článku: frank