Účinky streliva

Primárnym účelom strelných zbraní je cieľ nielen zasiahnuť, ale zasiahnuť ho aj dostatočne účinne. Čo znamená dostatočne účinne, závisí od účelu, na ktorý má byť zbraň použitá, t.j. či je strelná zbraň použitá na sebaobranu, vojenské alebo policajné akcie, na lov alebo na športové účely. Rôzny spôsob použitia predpokladá rôzny účinok streliva a súčasne určuje, do akej miery bude tento účinok pri návrhu streliva zohľadňovaný.
V prípade športovej streľby na papierové terče jediným požadovaným účinkom streliva jeho schopnosť urobiť do terča dieru, s čím nemá problém asi žiadna zbraň. Je to pravdepodobne jediný prípad (okrem ešte niekoľkých zriedkavých a špeciálnych prípadov), kedy účinok streliva na cieľ považujeme za nepodstatný. V ostatných prípadoch je účinok streliva dôležitým hodnotiacim faktorom účinnosti strelných zbraní.
Účinok streliva je obvykle podceňovaný alebo preceňovaný a veľmi často podlieha mystifikácii. Dôvod je jednoduchý: účinky strelných zbraní nám denne predvádzajú režiséri vo svojich akčných filmoch, kde sa zbrane a strelivo nesprávajú tak ako v skutočnosti, ale tak ako práve režisér potrebuje. A že je to inak, nemá možnosť zistiť ani väčšina majiteľov zbraní, pretože ich jediná skúsenosť je streľba do papierového terča. Výnimkou sú snáď iba poľovníci, ktorí účinok streliva môžu vidieť pri odstrele zvery, nezriedka však aj oni tieto skúsenosti ignorujú. A svoje vedia samozrejme ešte aj patológovia.

S účinkom streliva do značnej miery súvisí aj niečo ako etika použitia rozličných druhov zbraní a streliva, ktorá býva často upravená aj formou zákonov. V prípade vojenskej munície sú Ženevskou konvenciou zakázané expanzívne strely, t.j. je povolené iba strelivo typu FMJ (Full Metal Jacket, celoplášťové strelivo). Poľovníci zase zakazujú používať strelivo, ktoré by svojím nedostatočným výkonom mohlo spôsobiť zbytočné predĺženie útrap zvery pri odstrele. V týchto dvoch prípadoch majú spomenuté obmedzenia svoje logické opodstatnenie, horšie je to so zákazom expanzívnych striel na sebaobranu.

Ak si človek má chrániť svoj život, potrebuje k tomu účinné prostriedky. Zákon mu na jednej strane umožní vlastniť zbraň, ktorá v prípade použitia pravdepodobne spôsobí útočníkovi smrť, na druhej strane mu však neumožní z nejakého pseudohumanizmu použiť strelivo s dostatočne vysokým zastavovacím účinkom, ktoré by mohlo brániacemu sa človeku v konečnom dôsledku zachrániť život. Zákon zakazujúci expanzívne strelivo teda odoberá obeti útoku právo účinnej obrany a naopak chráni záujmy človeka, ktorý inému siaha na život. Takýto zákon vlastne hovorí, že ak nám ide o život, môžeme útočníka zastreliť, ale nesmie ho to veľmi bolieť.
V súvislosti s použitím strelnej zbrane proti človeku sa objavuje množstvo etických a morálnych problémov. Zmierme sa však aspoň nateraz s tým, že pokým sa budú zbrane používať na presadzovanie záujmov jednotlivca alebo skupiny, bude existovať aj problém účinku streliva na ľudský organizmus. Tento účinok je zaujímavý v prípade použitia zbrane na sebaobranu a pri použití zbraní vo vojenských a policajných akciách. Účinok na ľudský organizmus je možné z hľadiska požadovaného účinku strelných zbraní ďalej rozdeliť na účinok zastavovací a ranivý.

V prípade streliva na určeného na poľovné účely sa sleduje účinok streliva na organizmus zvere, ktorá je na rozdiel od človeka vitálnejšia a má aj inú stavbu tela. V súvislosti so vznikom nových športových disciplín ako je napríklad praktická streľba, streľba na siluety a iné strelecké disciplíny, v ktorých sa zohľadňuje aj hybnosť, resp. energia strely, aj športové strelectvo hľadá strelivo, ktoré dokáže cieľ zasiahnuť tak, aby bol zásah uznaný. Obvykle sa jedná o kovové terče, ktoré strela musí prevrhnúť, aby mohol byť zásah hodnotený.
V závislosti od účelu, na ktorý zbraň používame, očakávame nejaký požadovaný účinok. Podľa toho účelu je strelivo navrhované, konštruované a používané. Už druhá vec je, aké účinky v skutočnosti má a ako spĺňa naše požiadavky. Ak teda máme podrobnejšie sledovať účinky streliva, bude vhodné v závislosti od účelu najprv definovať požadovaný účinok a potom sledovať, ako do akej miery strelivo tieto požiadavky v praxi spĺňa.


Sebaobrana

V prípade sebaobrany sa vyžaduje od streliva schopnosť čo najrýchlejšie zastaviť útok. Prevažná väčšina sebaobranných situácií sa odohráva na vzdialenosť pár metrov a často je útok vedený z bezprostrednej blízkosti, takže ak chce napadnutá osoba prežiť, musí dostatočne včas zabrániť útočníkovi v jeho úmysly vykonať a dokončiť útok. Obeť útoku sa musí rozhodnúť v zlomku sekundy o tom, o čom sa neskôr budú celé dní dohadovať prokuratúra, súd a obhajcovia. Ale o tom, či brániaci sa človek prežije, rozhodne v prípade použitia strelnej zbrane na obranu práve zastavovací účinok streliva.
V sebaobrannej situácii pomerne veľa času strávi napadnutý človek rozhodovaním o tom, či skutočne došlo k tak vážnemu útoku, že bude musieť použiť strelnú zbraň na svoju obranu. Obeti útoku väčšinou ostáva len veľmi málo času na to, aby útok mohla účinne zastaviť, takže čím vyššia bude zastavovacia schopnosť použitého streliva, tým väčšia bude šanca útok prežiť v zdraví. Logicky teda budeme pre sebaobranu voliť strelivo s maximálnym zastavovacím účinkom.

Zastavovací účinok

Zastavovací účinok je schopnosť streliva pôsobiť na organizmus útočníka spôsobom, ktorý mu znemožňuje ďalej pokračovať v útoku. Vedľajším účinkom zastavenia útočníka streľbou môže byť smrť, čo z humánneho hľadiska asi nie je vyhovujúci stav, naopak z hľadiska právneho a teda počtu ľudí, ktorí proti nám budú na súde svedčiť, je to stav zase žiadúci. Je nutné rátať s tým, aj keď to priamo nevieme ovplyvniť, že čím bude vyšší zastavovací efekt, tým väčšia bude pravdepodobnosť, že útočník následky zranení neprežije.
Aby sme mohli vôbec hovoriť o zastavovacom účinku, musíme sa s časom, v ktorom bude útočník po zásahu vyradený, vmestiť rádovo do desatín sekundy. V opačnom prípade nám môže hlavne fyzicky zdatnejší protivník zbraň jednoducho odobrať a použiť proti nám. Aby sme dokázali tak rýchlo vyradiť útočníka, strela musí v jeho organizme vyvolať traumatický šok alebo zasiahnuť chrbticu alebo malý mozog. Ostatné účinky streliva (priebojný, trhavý, trieštivý, sekundárny, črepinový) sú z hľadiska zastavovacieho účinku nezaujímavé, pretože pôsobia až po relatívne dlhom čase.

Traumaticky šok spôsobuje množstvo rozličných fyziologických pochodov (prudké podráždenie nervovej sústavy, narušenie činnosti životne dôležitých orgánov, silný pokles tlaku apod.), podstatné je ale okamžité ochabnutiu svalstva. Je vyvolaný masívnejšími trieštivo- trhavými zraneniami alebo hydrodynamickým efektom, ktorý okrem iného pôsobí aj na centrálnu nervovú sústavu.
Hydrodynamický efekt je výsledkom pôsobenia strely na mäkké časti organizmu (svaly, vnútorné orgány), v ktorých strela vytvára permanentnú a dočasnú dutinu. Permanentná dutina vznikne úplnou deštrukciou tkaniva pri prechode strely organizmom, dočasná dutina je výsledkom pôsobenia rázových vĺn, ktoré strela vyvoláva pri prenikaní mäkkými tkanivami. Dočasná dutina počas svojej krátkej existencie (niekoľko milisekúnd) radiálne kmitá a spôsobuje ďalšie poškodenia okolitého tkaniva.

Kým priemer permanentnej dutiny nie je výrazne väčší ako kaliber strely (okrem prípadu expanzívnych striel s vysokou dopadovou rýchlosťou), dočasná dutina môže mať priemer niekoľkonásobne väčší (v závislosti od dopadovej rýchlosti a správania sa strely). Často dochádza pri prechode strely tkanivom k jej rotácii okolo osi kolmej na pozdĺžnu os strely, čo zvyšuje priemer tak permanentnej ako aj dočasnej dutiny.
Správanie sa striel v organizme je ťažko predvídať vzhľadom na nehomogénnosť ľudského organizmu, ale na základe praktických experimentov s balistickou želatínou, ktorá simuluje vlastnosti tkaniva, možno aspoň zhruba predvídať, ako sa bude určitý typ strely správať pri určitej dopadovej rýchlosti a aký bude mať táto strela účinok na tkanivo.

Dopadová rýchlosť má priamy vplyv na veľkosť dočasnej dutiny a hĺbku prieniku. Čím bude vyššia dopadová rýchlosť, tým väčšia bude dočasná dutina a tým bližšie k miestu dopadu bude posunutý začiatok dočasnej dutiny. Kým v prípade celoplášťových striel (FMJ) vysoká dopadová rýchlosť zväčší aj hĺbku penetrácie, pri poloplášťových alebo expanzívnych strelách sa vyššou rýchlosťou hĺbka dočasnej aj trvalej dutiny skracuje, ale zväčšuje sa ich priemer.

Dopadová rýchlosť podstatným spôsobom ovplyvňuje správanie sa hlavne poloplášťových (SP - soft point) a expanzívnych (HP – hollow point) striel. Pri relatívne nízkych dopadových rýchlostiach sa tieto strely správajú podobným spôsobom ako celoplášťové, pri vysokých rýchlostiach môže naopak dôjsť k rozloženiu strely krátko po dopade spôsobom veľmi podobným explózii. Aké sú tieto kritické rýchlosti, závisí predovšetkým od konštrukcie strely.

Pri dostatočne vysokých rýchlostiach však dochádza k rozkladu aj v prípade strely celoplášťovej. Tendencia celoplášťových striel k expanzii závisí podobne ako v prípade striel typu SP alebo HP od konštrukcie. Obvykle strely nehomogénnym jadrom, t.j. napr. strely priebojné s oceľovým jadrom obaleným olovenou košieľkou, majú vďaka rozličným zotrvačným silám jednotlivých jej častí s rozličnou hustotou väčší sklon rozkladať ako strely s homogénnym jadrom.

Ďalším významným faktorom ovplyvňujúcim veľkosť dočasnej aj trvalej dutiny je pomer dĺžky strely ku kalibru. Čím je tento pomer väčší, tým väčšia je aj vzdialenosť medzi ťažiskom a stredom pôsobenia aerodynamických síl a tým je strela menej stabilná. Znížená stabilita sa pri prenikaní tkanivom spôsobuje rotáciu strely okolo osi kolmej na pozdĺžnu os strely. Obvykle sa strela otočí o 180 stupňov a preniká ďalej zadnou časťou napred.
Najvýraznejší vplyv na správanie sa strely v mäkkých tkanivách resp. v balistickej želatíne má konštrukcia strely. Základnými typmi striel z konštrukčného hľadiska sú strely celoplášťové, poloplášťové a expanzívne. Zvláštnym prípadom sú strely homogénne, tvorené jediným materiálom, obvykle olovom alebo tombakom. Až na špeciálne prípady sú ďalšie typy striel odvodené z týchto troch, resp. štyroch základných typov.

Pri konštrukcii striel, ktoré majú mať zvýšený ranivý účinok (SP, HP) sa upravuje predná časť strely tak, aby došlo k jej deformácii, ktorá zvýši priemer strely a tým aj jej účinok na organizmus. V prípade poloplášťových striel SP nie je predná časť strely pokrytá plášťom, takže pri dopade strely sa odkryté olovo okamžite deformuje a roztvára strelu do tvaru hríbika. V prípade expanzívnych striel HP je v prednej časti dutina, ktorá je pri dopade roztláčaná mäkkým tkanivom do strán, takže predná časť strely sa začne krátko po dopade otvárať a tým zväčšovať svoj priemer. V prípade dopadu na tuhšie materiály sa strely HP správajú podobne ako strely celoplášťové.
Strely celo-olovené majú pri nižších dopadových rýchlostiach pomerne dobré vlastnosti z hľadiska expanzie, t.j. strela sa deformuje do väčšieho priemeru a drži pohromade, pri vyšších rýchlostiach sa však už rozkladá. Z hľadiska optimálnej expanzie pri rozličných dopadových sú vhodnejšie strely, ktorých väčšia časť je pokrytá plášťom, ktorý nedovolí strele sa úplne sa rozložiť ani po expanzii jej prednej časti. Tento efekt sa dosahuje zosilením plášťa v spodnej časti, uzavretím spodnej časti prepážkou z tombaku (H-mantel), použitím tvrdšej zliatiny olova pre spodnú časť strely (double core) apod.

Aby strela mala dostatočný zastavovací účinok, musí mať v prvom rade dostatočnú dopadovú rýchlosť. Čím bude vyššia, tým väčšia bude pravdepodobnosť vzniku hydrodynamického efektu, potrebného k vyvolaniu traumatického šoku. Ďalším faktorom ovplyvňujúcim vznik hydrodynamického efektu je čo najrýchlejšia kontrolovaná expanzia. Tzn., že strela by sa na minimálnej dráhe mala deformovať do tvaru hríbiku a zväčšiť tak plochu pôsobiaca na tkanivo a mala by si tento tvar zachovať. Väčšia čelná plocha strely vytvorí trvalú dutinu s väčším priemerom. Súčasne dôjde k účinnejšiemu odovzdaniu energie strely okolitému tkanivu, čo priamo ovplyvní veľkosť dočasnej dutiny a pravdepodobnosť vzniku hydrodynamického efektu. Optimálne je, keď v dôsledku expanzie stratí strela minimum svojej hmotnosti – pri expanzii sa totiž obvykle oddeľujú zo strely črepiny, čo znižuje celkovú hmotu strely a rozptyľuje energiu neefektívnym spôsobom.
Vychádzajúc z teórie terminálnej balistiky a z experimentov s balistickou želatínou môžeme teda stanoviť požiadavky na strelivo, ktoré má dostatočný zastavovací účinok k tomu, aby mohlo byť úspešné použité v sebaobranných situáciách.

Primárnou požiadavkou je dostatočná dopadová rýchlosť, ktorá nielen priamo vplýva na vyvolanie traumatického šoku, ale je súčasne potrebná k deformácii strely. Veľmi dôležitá je samozrejme konštrukcia strely a s tým súvisiaca schopnosť strely rýchlo a kontrolovane expandovať.
Nabudúce sa pozrieme na zastavovací účinok v praxi.

(článok prešiel bežnou jazykovou úpravou)
Prevzaté zo stránky: www.sis.sk , autor článku: frank